VEĽKÝ INKVIZÍTOR

            Dej tejto Dostojevského legendy sa odohráva v španielskej Seville v 16. storočí – v dobe najstrašnejšej inkvizície, kedy na oslavu Boha boli upaľovaní kacíri. Do tohto času sa rozhodne vstúpiť na zem Kristus. Nie ako ten, v ktorom sa Boh zjaví na konci vekov vo svojej nebeskej sláve – ako blesk, ktorý pretne oblohu od východu k západu. Nie, to nie. Ale ako ten, ktorý vo svojom nesmiernom milosrdenstve zatúži aspoň na chvíľu navštíviť svoje deti – ešte raz sa rozhodne zostúpiť medzi ľudí v podobe ľudskej, v ktorej chodil medzi ľuďmi tri roky pred šestnástimi storočiami - a to práve tam, kde do nebies horeli hranice kacírov.           
            Kristus zostupuje do ulíc mesta - tu za prítomnosti kráľa, dvoranov, najrozkošnejších dvorných dám a kardinálov, pred zrakmi nespočítateľných zástupov, bolo upálených kardinálom, veľkým inkvizítorom, naraz okolo stovky kacírov ad majorem gloriam Dei (k väčšej sláve Božej).
            Objaví sa ticho, nepozorovane, a hľa – všetci ho poznávajú. Naťahuje ruky, aby požehnal, liečivá sila vychádza z jeho dotykov. Niekto vo viere zvolá „Pane, uzdrav môj zrak,“ a zrazu vidí. Ľud plače z bozkáva zem, po ktorej Kristus kráča. Deti sypú pred ním kvety a volajú: „Hosana!“ „Je to on sám, je to on!“ opakujú všetci. Zrazu k nemu s plačom prinesú bielu rakvičku a v nej sedemročné dievčatko, jedinú dcéru istého láskavého občana mesta. Mnohí za dieťa orodujú, a on vidiac vieru, hovorí: „Talitha kumi! Dievčatko, vstaň!“ A dievčatko vstáva, držiac v náručí kyticu bielych ruží, ktoré jej vložili do rakvy.
            Ľud jasá, a hľa, zrazu námestím prechádza sám veľký inkvizítor. Takmer deväťdesiatročný starec, s vyschnutou tvárou, vpadnutými očami, no iskra v nich ešte horí. Všetko videl, pozoroval to z diaľky – uzdravenia i vzkriesenie dievčatka, a jeho tvár zatiahol mrak. Chmúri šedé obočie a jeho pohľad sa blýska zlovestným ohňom. Až taká je jeho sila, že dav sa okamžite rozostupuje pred stážami. Tie vzťahujú na Krista ruky a odvádzajú ho do žalára.
            Keď je inkvizítor s Kristom na chvíľu sám, hľadí minútu dve do jeho tváre. Konečne ticho pristupuje a pýta sa: „To si ty? Ty?“ A keď nedostáva odpoveď, dodáva: „Nič nehovor! Mlč! Všetko si už povedal pred rokmi! Prečo si prišiel? Aby si nám prekážal? Prečo rušíš náš kľud, ktorý sme si toľko storočí budovali? Hneď zajtra ťa upálim na hranici ako najhoršieho z kacírov! A ten ľud, ktorý ti dnes bozkával nohy, na jednoduchý môj pokyn sa vrhne k hranici a prihrabe k nej uhlíky... Uvedomuješ si to?“
            Starec by veľmi chcel, aby mu zajatec niečo na to povedal, aj keby to malo byť strašné, trpké. Ale on po celý čas mlčal. Len zrazu sa priblížil k starcovi a ticho ho pobozkal na bezkrvné deväťdesiatročné ústa. To bola celá jeho odpoveď. Starec sa otriasol – čosi sa pohlo v kútikoch jeho úst. Otvára dvere a hovorí mu: „Odíď a už sa nevracaj! Už nikdy sa nevráť... Nikdy!“ A púšťa ho do tmavých ulíc mesta.
            Kristus odchádza.
            A starec? Bozk horí v jeho srdci, ale on zotrváva vo svojom dovtedajšom presvedčení.